Murovaná pec u susedov je rozohriata. Teta suseda prikladá posledné polienka, ktoré hneď olízne oheň, v peci zapraská a energia dlhé roky uzamknutá v dreve sa rýchlo dostáva dovnútra pece.
Sedím aj s kamarátom v bezpečnej vzdialenosti, potíšku sledujeme ako teta domiesuje cesto na táfli. Ešte predtým, ako cesto nadobudlo svoj tvar, teta pripravila kvások zo zvyškov chlebového cesta alebo staršieho upečeného chleba, v ktorom sa po zaliatí trochou vody a odstátí pol dňa rozbehli fermentačné procesy. Tetuška vedela dobre, že s kváskom sa cesto nafúkne, skyprie, a to bude výborný základ pre chlieb.
Cesto ešte posype troškou rasce a kladie ho na lopár.
Treba počkať asi pol hodinku, kým polienka prehoria na pahrebu, zatiaľ sa s kamarátom hráme na schovku. Ale dlho nevydržíme. Sadneme si na svoje miesta, netrpezlivo sa mrvíme na zadku, až konečne teta príde z kuchyne, otvorí dvierka na peci.
Na chvíľu nás ovanie sálajúce teplo a pozeráme do bielo-červených uhlíkov, ku ktorým na bok na drôtenú sieťku teta kladie cesto. Zatvorí dvierka, pozrie na nás.
S kamarátom prežrieme sliny, čaká nás jedna z najväčších pochúťok, aké poznáme.
Teta sa usmeje: „Treba ešte počkať, netrpezlivci!“ a odbehne opäť do kuchyne niečo robiť.
Prichádza veľká chvíľa. Teta je opäť tu, otvára dvierka na peci, vyberie bochník a pozerá, či ešte mu netreba dôjsť, ako zvykne hovoriť, keď ho ešte na pár minút treba posunúť do pece. Netreba, chlieb je akurát.
Vybraný bochník mi dráždi všetky čuchové bunky, neviem odrhnúť zrak od hnedastej, trochu popraskanej kôrky.
Teta rozvážne odkrojí dva krajce, ale hneď nám ich nepodá. S kamarátom už vieme, že z horúceho, čerstvo upečeného chleba rozbolí brucho aj na dva dni. Zbieram posledné zvyšky vôle, aby som sa nevykašľal na všetky odporúčania a hneď sa nevrhol na túto extra pochúťku.
Chlieb z domácej pece je predjedlo, hlavný chod aj zákusok, všetko v jednom.
Vyzerá, vonia aj chutí báječne.
Mäkučká striedka, vláčna ako páperie, chrumkavá, do zlatista upečená kôrka nám s kamarátom odúva líca, nevládzeme hovoriť, ale očí sa nám zoširoka usmievajú.
Teta spokojne kyvká hlavou, okoštovala aj ona.
Dojedli sme, aj by som si dal dupľu, ale neodvážim sa pýtať viac.
Teta ešte odkrojila poriadny kus, zakrútený do obrúska, podala mi do ruky, vraj pre našich. Pekne som sa poďakoval a bežím domov, už som mal hodinu písať domáce úlohy, otec bude nespokojný.
Dobehol som do kuchyne, otec dvíha zrak, už takmer počujem jeho prísne slová, položím obrúsok na stôl a roztvorím ho. Kuchyňu ihneď zaplňuje vzácna vôňa, chlieb z murovanej pece sme mali iba párkrát do roka, aj to iba vďaka susedovcom.
Otec sa len zhlboka nadýchne a ide zobrať nôž. Vôňa sa rýchlo šíri do celého domu, o chvíľu dobehnú obaja bratia, ani sa nepýtajú, čo tak rozvoniava, dobre vedeli, o čo ide. Prišla aj mama a hneď od dverí sa zoširoka usmieva.
Všetci stojíme okolo stola, oco rozvážne rozkrojí bochník od tety susedy na päť častí. Každý si berie svoj krajec, iba ja ten svoj nechávam na stole. Mame som povedal, že nech dá bratom z môjho, ja som už mal. Mama ma pohladí po vlasoch a ja by som mal v ten deň dvojnásobnú radosť. Všetci stíchli, počuť iba žuvanie a netrpezlivé fučanie rýchlo prehĺtajúcich bratov.
Dojedli.
„Výborný!“ hovorí otec a to je pochvala nad pochvaly, ktorú bolo počuť od neho jeden maximálne dvakrát do roka. Bol to fajn večer, ešte som napokon stihol aj domácu úlohu.
Na druhý deň som susedovcom zaniesol s obrúskom aj veľký košík s našimi čerstvo naoberanými jablkami.
Odvtedy ubehlo viacero rokov.
Murovaná pec u susedov navždy vychladla, ale ešte dlho sme sa s kamarátom pri nej hrávali, neskôr ju však susedovci zbúrali ako zbytočnosť.

***

Dnes máme od viacerých výrobcov chlieb pšeničný, žitný, pšenično-žitný, zemiakový, celozrnný, pohánkový, maslový… hádam aj desiatky rôznych druhov, veľkostí.
Len máloktorý mi však chutí. Možno časť môjho podvedomia osídľuje spomienka na chlieb od tety susedy a ja som už naveky zakliaty v osídlach vláčnitej, chrumkavej krajiny.

Postupom rokov o slovo sa prihlásili vedci.
Tí najprv zistili, že konzumovať chlieb nie je celkom zdravé. Pri pečení chleba sa pôsobením tepla spoja sacharidy a niektoré aminokyseliny (lyzín), ktoré sa v ňom nachádzajú.
Táto reakcia vytvorí hnedastú kôrku na chlebe a vzniká látka akrylamid, ide o reakciu nazvanú Maillardova, po francúzskom chemikovi, ktorý prvý zistil a popísal, o čo ide. Už z prvého počutia to nevyzerá nič vábne, ale skutočnosť, zdá sa, je ešte horšia. Akrylamid potenciálne zvyšuje riziko rakoviny (ledva som tento odstavec dopísal, ach).

Rozmýšľam o tých vedcoch a prišiel som k dôležitému záveru – s veľkou pravdepodobnosťou chlieb z murovanej pece v živote nejedli. Inak by zastavili svoje výskumy hneď na začiatku!

Na chlieb sa zniesla veľká spŕška kritiky aj od zástancov paleo stravy. Tí tvrdia, že naši predkovia sa živili takmer výhradne iba mäsitou stravou a celé naše trávenie, najmä naša enzymatická výbava, je tomuto prispôsobená. A to sú silné argumenty.
Na stranu paleo stravovania sa prikláňa aj určitá časť vedeckého sveta a na základe výskumov tvrdia, že chlieb má veľa sacharidov, čo komplikuje trávenie, priberá sa z neho a látky obsiahnuté v chlebe spôsobujú imunitné zápalové reakcie v tenkom čreve dokonca aj vtedy, ak niekto nemá celiakiu alebo Crohnovu chorobu. Vinníkom je lepok, gliadín, hlavná bielkovina v obilninách, na jej trávenie človek nemá genetické dispozície.
Navyše za niekoľko posledných desiatkov rokov, vďaka genetickým modifikáciám obilnín, najmä pšenice, pribudlo gliadínu v nich mnohonásobne viac.
Na to všetko je už dnes veľa výskumov.
Na druhej strane sú dobre známe zistenia, že celozrnný chlieb a pečivo sú dobrým zdrojom širokej palety vitamínov skupiny B, čo je ich nesporné plus.

Vedcov si vážim.
Ibaže mi chodí po rozume – chlieb sa často spomína aj v Biblii, či už v priamom význame ako potravina, alebo v prenesenom („Ja som chlieb života…“).
Chlieb má taktiež dôležité miesto v základnej modlitbe kresťanov – v Otčenáši.
Tento rozpor neviem uspokojivo vyriešiť.
Jediné riešenie, ktoré mi napadá je to, že sme na dlhej ceste nášho vývoja zablúdili v slepých gliadinových uličkách a vytvorili sme genetické odnože obilia, ktoré sa len zďaleka podobajú sortám pestovanými pred mnohými rokmi. Nehovoriac o tom, že za dávnych čias sa chlieb pripravoval na horúcich, slnkom prehriatych kameňoch pri podstatne nižšej teplote, ako dnes pri jeho pečení.

Chlieb bol kedysi súčasťou jedál takmer každý deň. Naši predkovia si ho často brávali aj s inými potravinami na pole, bol vítaným zdrojom energie pri celodennom kosení a sušení sena, nesmel chýbať pri furmankách do hory, ale objavoval sa aj na sviatočnom stole.
Chlieb sa hodil ku kapustovej či šošovicovej polievke, k mäsu, klobáse, slanine.
Na chlieb sa natierala masť, domáca škvarková nátierka, maslo, ba dokonca za čias môjho raného detstva sa obschnutý chlieb pokropil troškou vody a len tak pomedzi prsty sa potrúsilo kryštálovým cukrom. To bola pochúťka! Pre našu detskú spokojnosť sme nepotrebovali rafinované, prešpekulované dnešné sladkosti!
Chlieb sa stal súčasťou nášho každodenného bytia a nikomu z nás ani len napadlo, že existuje nejaký akrylamid.

Dnes je však iná doba. Vedci sa, pravdepodobne, nemýlili, že veľké množstvo chleba v našej strave, najmä toho bieleho, prispieva k civilizačným chorobám.
A Biblia? Tu sa ani len neodvážim zapochybovať o jej pravdivosti.
Rozpor, zdá sa, je vyriešený, obe strany majú pravdu a nemýlia sa ani tí, ktorí tvrdia, že striedmou konzumáciou chleba si, pravdepodobne, nemáme ako uškodiť.

Zavše nazriem do mojej zakliatej krajiny, v ktorej sa ukrývajú spomienky na chlieb z murovanej pece od tety susedy, zabudnem na všetky výskumy a iné múdrosti a na tvári sa mi objaví úsmev.
Ten úsmev sa v určitej skrytej podobe objavoval aj u našich predkov, dodával im energiu a pomáhal im udržiavať zdravie, lebo kváskový chlieb, ktorý sa vtedy piekol, je dnes aj vedeckými kapacitami lepšie hodnotený ako chlieb pripravený s droždím.

Kapustu očistiť, umyť, nakrájať, pridať soli, rasce, niekedy aj rozštvrtené jablko, dobre premiešať natlačiť do suda. Na vrch položiť pár doštičiek a zaťažiť nejakým závažím, kameňom, prikryť plachtou alebo vekom.

A jeden z divov sveta, fermentácia, sa mohla začať.

Približne po 6-8 týždňoch ochutnávka, podľa potreby sa ešte kapusta zaleje trochou vody, alebo naopak, ak kapusta pustila vody viac, tak sa z nej odčrpká.

Asi takto pripravoval kyslú kapustu aj môj otec a robil to výborne.

Polievka z kyslej kapusty, kapustnica, bola v našej rodine veľmi obľúbená, od môjho útleho detstva vlastne až dodnes bola a je neodmysliteľnou súčasťou jedál cez vianočné sviatky.

Otec hovorieval: „ Daj si, budeš zdravší…“ a šup kusisko surovej kyslej kapusty na tanier. Spočiatku som z intenzívnej chuti krčil nosom, neskôr som si aj surovú kapustu obľúbil ako všetci v rodine.

Je kyslá kapusta naozaj taká zdravá, ako hovoril otec, ako sa o nej všeobecne hovorí, píše?

Tu sú zistené fakty:

– predovšetkým kvasenie spôsobí vysoký obsah probiotických kultúr v kapuste. Je vedecky dokázané že najmä lactobacily a bifidofily v kvasených potravinách zlepšujú stav sliznice čreva

– fermentované potraviny významne zvyšujú obsah týchto probiotík v čreve, čím na jednej strane vytesňujú z čreva patogény ako napr. kvasinky a huby , najmä však významnou mierou prispievajú k zlepšeniu imunity. Ide predovšetkým o sližničnú imunitu, ktorá tvorí až cca 70-75% celkovej imunity človeka. A to je teda fakt dobrá správa!

– surová kyslá kapusta obsahuje na 100 gramov približne cca 90-110 mg vitamínu C (t.j. asi 110-135 % DDD), významné množstvo vitamínu B12 (ako dôsledok činnosti mikroorganizmov pri kvasení), vitamín K a vysoký podiel vlákniny

– už tieto údaje jednoznačne hovoria v prospech kyslej kapusty ako potraviny, ktorá nemá veľa konkurencie

Najzaujímavejšie sú však zistenia v oblasti prevencie a liečby jednej z najobávanejších chorôb.

Výskumami sa zistilo, že kapustová zelenina obsahuje látky, izokyanáty. Ak kapustu dobre pohryzieme, enzým myrozináza, ktorý sa nachádza na inom mieste v kapuste ako spomínaná látka, sa uvoľní z rastlinných buniek, spojí sa s izokyanátom a potom to prebehne nasledovne:

… izokyanát > glukorafanín > sulforafán …

Nepočuli ste ešte o týchto látkach?

Vôbec nevadí, lebo aj bez toho, aby sme ich poznali, sulforafán pôsobí ako inhibítor (látka znižujúca pôsobenie) niekoľkých faktorov, ktoré sa podieľajú na vzniku a priebehu rakoviny!

Toto sa zistilo viacerými výskumami. Tieto súvislosti skúmali aj dvaja vedci z Quebeckej univerzity v Kanade, pán Béliveau a pán Gingras, aj so svojím tímom a veľmi pekne a dobre to popísali v knihe „Výživa ako zbraň proti rakovine”. Táto kniha patrí v mojej knižnici k mojim najobľúbenejším.

Suforafán pôsobí liečebne aj profylakticky, v rámci prevencie.

A pre nás bonus navyše – sulforafán sa vo významnejšej miere tvorí aj pri konzumácii kyslej kapusty!

Účinky sulforafánu sa prejavujú predovšetkým pri surovej kapuste, lebo tepelnou úpravou sa jeho obsah rýchlo ničí.

Pre úplnosť uvádzam, že sulforafán môžeme získať najmä z brokolice , ale aj z kelu, karfiolu aj kalerábu.

Všetko potraviny, o ktoré na Slovensku nemáme núdzu!

Tam, kde je to možné, je potrebné ich konzumovať surové (s mierou!) alebo krátko povarené, pri dlhšej tepelnej úprave sa vzácne látky z nich rýchlo strácajú.

Preto aj napríklad naše národné jedlo, kapustnica, je síce chuťovo výborné ale obsah vyššie popísaných nutrientov je približne len 10-15% oproti surovej alebo kyslej kapuste.

Už dávnejšie som si položil otázku, ako bolo možné, že naši predkovia nie zriedka pracovali do vysokého veku na poli, okolo hospodárstva. A to bez výživových doplnkov, bez nejakej extra zdravotnej starostlivosti, so zlomkom sortimentu potravín, aké máme k dispozícii dnes.

Myslím, že kyslá kapusta výborne prispievala k celkovému zdraviu našich predkov, najmä k ich zdravej črevnej mikroflóre, ktorá je zvlášť dôležitá vo vyššom veku.

V rodinách sa kyslá kapusta často pripravovala na jeseň a pri dobrom skladovaní vydržala až do marca, apríla.
Kapustnica na desiatky spôsobov so širokou paletou chutí a vôní si vydobyla oprávnené popredné miesta v jedálničku našich mám a starých mám.

Je na škodu, že sa táto výborná potravina postupne vytráca z našich kuchýň.
A možno netreba ani tak veľa, aby sme sa k fermentovaným, vysoko prospešným potravinám na čele s kyslou kapustou, opäť vrátili.

Aby sme znovu objavili čaro jej nezvyčajnej chuti a dali možnosť našim bunkám byť o poznanie zdravšie.

S bylinou Ľubovník bodkovaný (Hypericium perforatum, lat.) som sa prvýkrát stretol ako malé dieťa na prázdninách u starej mamy na Litpove. Páčili sa mi jeho krásne, sýto žlté listy, mierne horkastá chuť čaju z neho, ktorý mi často pripravovala stará mama.

Túto bylinu sme zbierali popri Váhu, na okraji lúk. U starej mamy som výborne spával a jedlo mi chutilo tak ako nikde inde. To som vtedy ešte nevedel, že to hádam ani inak nemohlo byť.

Ľubovník bodkovaný patrí medzi menej známe a používané byliny, ale zaslúži si našu väčšiu pozornosť.
Veď posúďte sami :
– má spazmolytické účinky, pôsobí relaxačne v celom tráviacom trakte
– radí sa aj medzí stomachiká, triesloviny v ľubovníku majú protizápalové účinky na sliznicu žalúdku aj čriev
-jeho antiseptické účinky pomáhajú pri zápaloch hrdla a hrtana
– pôsobí ako cholagogum, podporuje vylučovanie žlče

Čo je však pri ľubovníku najzaujímavejšie, je jeho pôsobenie na CNS, konkrétne na neurotransmitery (látky, umožňujúce prenos nervových vzruchov) – serotonín, dopamín, kyselinu gama – aminomaslovú,

O serotoníne som písal aj v príspevku „Pohár mlieka.“ Na tomto mieste len zopakujem, že tento hormón sa vytvára najmä v mozgu, tiež aj v tráviacej sústave, ale odtiaľto sa nemôže dostať do mozgu kvôli veľkosti svojej molekuly.

Serotonín má množstvo účinkov, najviac je známy jeho vplyv na našu náladu (“hormón spokojnosti a šťastia“), ale ovplyvňuje aj tonus hladkého svalstva, príjem potravy, a čo je dôležité – je prekurzorom (predchodcom) spánkového hormónu melatonínu.

Výskumami sa zistilo, že existujú látky, ktoré bránia spätnému vychytávaniu serotonínu v mozgu a predlžujú jeho pozitívne pôsobenie na našu psychiku. Na tomto princípe sú vyvinuté lieky známe pod skratkou SSRI.

Pôsobením látok SSRI sa hladina serotonínu v mozgu znižuje pomaly, ba môže prispieť k jej vzrastu, samozrejme, ak sa postaráme o dostatočný prísun napr. tryptofánu v strave – a my sa potom cítime pozitívnejšie naladení.

Výskumami sa zistilo, že veľmi podobné účinky ako SSRI lieky majú najmä dva flavonoidy, ktoré sa nachádzajú v ľubovníku – hypericín a hypertrofín. Tie sa vo významnej miere uvoľňujú pri príprave čaju z ľubovníka.
A potom máme dobrú náladu priamo ukrytú v šálke takéhoto čaju :).

Môj pocit spred viacerých rokov ohľadom apetítu a najmä výborného spánku u starej mamy bol teda viac ako oprávnený.
Taktiež sa prikláňam k názoru Johna Virapa bývalého riaditeľa jednej veľkej farmaceutickej firmy, ktorý vo svojej knihe o liekoch „Vedľajší účinok – smrť!, píše“ (voľne napísané):
„Svojmu dieťaťu v prípade potreby by som nedal antidepresívum, ale čaj z ľubovníka.“

Buďme však rozvážni, v prípade potreby sa poraďme s lekárom, najmä ak užívame lieky z oblasti psychofarmák.

Počas dní s intenzívnym slnečným žiarením sa pitie čaju z ľubovníka nedoporučuje, môže mať fotodynamické (fotosenzibilujúce) účinky, ktoré sa prejavia v nadmernej, nefyziologickej pigmentácii pokožky.

Čaj z ľubovníka alebo tinktúra z neho má veľkú šancu prispieť k lepšiemu tráveniu, zlepšiť našu psychickú pohodu cez deň a večer napomôcť k pokojnejšiemu spánku.

Toto som si overil viackrát nielen u seba, ale aj v mojej rodine, ba dokonca aj u mojich vnúčat (ale pri malých deťoch s jeho dávkovaním treba byť nanajvýš opatrný!).

Keď si niekedy podvečer uchlipkávam ľubovníkového čaju, s vďačnosťou spomínam na moju mamu a starú mamu, ktoré mi pomohli spoznať (aj) túto výbornú bylinu :).

Je podvečer. Za oknom kuchyne začínajú na oblohe blikať prvé hviezdy. O chvíľu sa na stole objaví pre mňa pohár mierne teplého, skoro ešte peniaceho sa mlieka, čerstvo nadojeného od susedovie kravičky. Schuti ho vypijem, umyjem si zuby a šup do postele! O chvíľu príde za mnou moja dobrá mama a prečíta mi rozprávku. Potom mi dá na čelo bozk, láskavo sa na mňa usmeje a ja zaspím spokojným, hlbokým spánkom.
Prešlo niekoľko rokov. V našej domácnosti pribudol televízor, vtedy sa dal kúpiť iba s čiernobielou obrazovkou, na farebný by sme aj tak nemali peniaze.
Televízne vysielanie bežalo iba pár hodín za deň. S úžasom som sledoval, ako na televíznej obrazovke ožívali postavičky mojich obľúbených rozprávok – O Maťkovi Klinčekovi, Lolek a Bolek, Kocúr v čižmách.
Mama si postupne obľúbila sledovanie divadelných pondelkov. Raz som si prisadol ku nej a pozeral s ňou „Dobrodružstvo pri obžinkoch“. Bol to iný svet ako rozprávky o mojich obľúbených detských postavičkách. Bol to svet dospelých a mama najprv váhavo, no potom častejšie mi povolila niektoré inscenácie pozerať spolu s ňou.
Pomedzi repliky hrdinov na obrazovke mi sem-tam pošepla vysvetlenie, alebo sa so mnou podelila o dobrú náladu. Vtedy sa zasmiala drobným smiechom, podfarbeným jej mäkkým hlasom a dobrá nálada sa preniesla aj na mňa.
Postupne som si obľúbil našich hercov – Machatu s jeho chýrnym zamatovým hlasom, Dibarboru a jeho potmehúdsky pohľad, Kvietika, z ktorého vždy prúdila akási zvláštna sila, Kráľovičovú s jej nenapodobiteľnou, krásnou slovenčinou a viacerých ďalších.
Tento nový svet predo mnou otváral nedozerné šíravy. Miestami ma z toho všetkého premkli obavy, ale potom som sa upokojil, mal som pri sebe mamu a určite aj otec mi pomôže spoznávať svet týmto spôsobom. Niekedy som dialógom nerozumel, ale za pomoci mamy som prijímal nové myšlienky, postupne prichádzali aj odpovede na niektoré otázky.
Vtedy sme ešte spávali všetci piati v jednej izbe. Otec aj s bratmi za ten čas, čo sme s mamou pozerali inscenácie, hrali v kuchyni karty, počúvali rádio alebo si čítali knižky. Aj na konci takýchto večerov ma čakal pohár mlieka, pohladenie od mamy a pokojný, hlboký spánok.

***

To bolo pred viacerými rokmi. Tieto spomienky sa mi v mysli vynárajú, keď čítam niektoré dávne recepty na dobrý spánok a mlieko sa v nich objavuje tiež, nie zriedka dochutené aj malou lyžičkou medu.

Spánok ovplyvňuje viacero vecí, o mnohých vieme – miera stresu cez deň či večer, neskoré sledovanie televízie a ťukanie do mobilu, druhy jedál, jednoducho mnoho faktorov.
Ale mlieko?

Na začiatok si v krátkosti povedzme, že na spánok bezprostredne vplýva spánkový hormón – melatonín. Na jeho tvorbu vplýva aj ďalší hormón serotonín, hormón „pokoja“. A tvorbu serotonínu nemalou mierou ovplyvňuje tryptofán, esenciálna aminokyselina, ktorú si telo nevie vytvoriť.
A práve tento tryptofán sa nachádza aj v mlieku.
Cesta tryptofánu z krvi do mozgu nie je však taká jednoduchá. Predovšetkým musí byť „voľný“, nesmie byť príliš viazaný transportnou bielkovinou albumín, toto pozitívne ovplyvňujú mastné kyseliny (tuk), ktoré do určitej miery zabraňujú viazanie tryptofánu na albumín.
Tryptofán sa musí dostať do mozgu cez hematoencefalickú bariéru, ktorá oddeľuje mozog a krvný obeh. A v tejto bariére môže byť „tlačenica“, konkrétne o vstup do mozgu „súťažia“ niektoré ďalšie aminokyseliny, tiež esenciálne – leucín, izoleucín, valín.
A tu prichádza na pomoc – inzulín. Je všeobecne známe, že tento hormón sa vylučuje do krvi pri zvýšení glukózy v krvi, čo býva najčastejšie odrazom konzumácie sacharidov. Zvýšený inzulín v krvi sa podieľa aj na zvýšenom transporte vyššie uvedených aminokyselín do svalstva a tryptofán má väčšiu šancu dostať sa do mozgu.

Všetko pekne do seba zapadá. A výsledok?
Ak skonzumujeme jedlo, ktoré obsahuje dostatok aminokyseliny tryptofán, aspoň s troškou tukov a sacharidov s vysokou pravdepodobnosťou podporíme tvorbu serotonínu v mozgu a v prípade večerných hodín následne aj melatonínu.

Na tému „mlieko a spánok“ nie je veľa vedeckých výskumov. Všeobecne sa prijal úsuz, že dobrý spánok po pohári mlieka má len psychologické pozadie.

Mám však na tento postoj odlišný názor:
– napriek tomu, že v mlieku sa nachádza relatívne málo tryptofánu, v dvoch decilitroch približne sto miligramov, jeho biologická dostupnosť oproti iným potravinám je omnoho lepšia
– obsah tryptofánu na sto gramov potraviny sa pohybuje v horných hraniciach dvesto až osemsto miligramov (syry, hydina, bravčové mäso, najmä živočíšne bielkoviny, sem-tam fazuľa, šošovica,…) a vo večerných hodinách konzumovať takéto potraviny je zvlášť problematické
– deti vo všeobecnosti potrebujú pre svoju zdravú existenciu približne dva až trikrát menej živín ako dospelý
– takže keď to spočítame, dva decilitre mlieka obsahujú dvesto až tristo miligramov tryptofánu, čo je porovnateľné s obsahom tryptofánu v sto gramoch morčacieho mäsa, mimochodom u ktorého bola výskumom preukázaná zvýšená ospalosť u dospelých konzumentoch, avšak pri konzumácií aj určitého množstva sacharidov
– v dvoch decilitroch mlieka sa okrem známeho vápnika (približne dvestodvadsať miligramov) tiež nachádza aj tuk (asi osem gramov) a sacharidy, najmä vo forme laktózy (tiež asi osem gramov), navyše sa v ňom nachádza horčík, kobalamín (vitamín B12), riboflavín (vitamín B2), ktoré prispievajú k správnej funkcii psychiky
– vyššie popísané metabolické cesty: tryptofán, serotonín, melatonín sú všeobecne vedecky prijaté fakty vrátane vplyvu sacharidov (inzulínu) na zlepšenie biologickej dostupnosti tryptofánu pre mozog

Pohár mlieka vo večerných hodinách, pravdepodobne, nebude veľmi citeľný pre zaspávanie dospelého človeka, ale som názoru, že naše mamy a staré mamy mali pravdu, že trošku zohriate mlieko osladené maličkou lyžičkou medu naozaj prispieva k dobrému spánku malých detí.

Keď rozmýšľam o týchto otázkach, tak mi niekedy napadá, či na rýchle zaspávanie a pokojný spánok nemá napokon najväčší pozitívny vplyv pohladenie blízkej, milujúcej osoby.

Asi to bude napokon jedno s druhým…

Pozrite si úvodný článok ku tejto téme a ďalšie príbuzné články.

V záhrade, na lúkach aj na okraji lesa divo rastúca, trváca bylina, hrdo nesúca svoje tuho zelené stonky dorastajúce do výšky až 50-150 cm, so zúbkatými listami – pŕhľava dvojdomá ( Urtica diodica, lat.), známa pod menom žihľava.
Pod jej nenápadným zovňajškom prebieha množstvo dejov, z ktorých jeden z najpozoruhodnejších je fotosyntéza. Za ňou sa skrýva aj premena anorganických látok na látky organické, ktoré ukladá vo všetkých svojich častiach – koreni, stonke, listoch.
A to je dobrá správa pre nás všetkých.

Prečo? Ktoré látky sú to?
Predovšetkým ide o pŕhlivé látky, ktoré podráždením pokožky zlepšia jej prekrvenie a tkanív po ňou, podporia krvný aj lymfatický obeh. Tým dochádza k lepšiemu odplavovaniu zbytkov metabolizmu a zápalových látok ako sa sa aj zlepšuje prívod potrebných látok. Toto sa výborne hodí napr. pri svalovom a kĺbovom reumatizme.
Vedela o tom aj moja stará mama, ktorá si najmä na jar a na jeseň šibala boľavé kolená pŕhľavou. A vôbec ani nemusela vedieť, že ide pŕhlivé látky so živicovým extraktom, histamínom, kyselinou mravčou, kremičitou, acetylcholínom a ďalšími látkami, ktoré spomínaný metabolizmus podporujú.

Naše staré mamy a mamy prišli tiež na to, že pitie čaju z pŕhľavy dvojdomej podporuje vylučovanie moču a tým dochádza k úľave pri opuchnutých kĺboch a problémoch s močovým ústrojenstvom, napr. pri ich zápale. Na tomto efekte sa podieľajú látky, o ktorých naši predkovia nevedeli vôbec nič, ale moderná veda ich odhalila – ide najmä o flavonoidy, kyselinu glykovú a glycerolovú.

Pitie čaju z pŕhľavy pôsobí aj v iných smeroch.
Pri reumatoidnej artritíde a aktivovanej artróze vzniká veľa zápalových látok. Typicky ide o určitý druh prostaglandínov, tkanivových hormónov, ktoré môžu v takomto prípade pôsobiť kontraproduktívne a vzniká začarovaný kruh – zápal zhoršuje metabolizmus v napadnutom kĺbe a poškodzuje jeho štruktúru, čo následne môže zvyšovať zápal.
Naše mamy a staré mamy nemali doktorát z biochémie, avšak určite si museli všimnúť, že pitie čaju z pŕhľavy prináša vo vyššie popísaných prípadoch úľavu.

V pozadí tejto úľavy je znížená tvorba zápalových látok prostredníctvom prostaglandínov tak, že sa blokujú enzýmy ( napr. cyklooxygenázy – COX1 a COX2), bez ktorých vznik takýchto látok nie je možný.
Na tomto princípe fungujú nesteoridné protizápalové lieky, možno máte skúsenosti s Flectorom v prášku, o Aspiríne či Acylpyríne počul už asi každý, vrátane ich hlavnej liečiacej látky, kyseliny acetylsalicylovej. Avšak okrem toho, že tieto lieky pomáhajú potláčať zápal, nie zriedka sa pri ich dlhšej aplikácii prejavujú vedľajšie účinky znamenajúce najmä zvýšenú krvácavosť a tráviace ťažkosti.
Výskumami sa zistilo, že inhibičný (znižujúci pôsobenie) účinok na „COX-y“ majú látky, nachádzajúce sa aj v pŕhľave dvojdomej, v koreňoch aj v listoch (ide o flavonoidy, amíny a triterpény).
To znamená, že pravidelné pitie žihľavového čaju podľa vzoru našich mám a starých mám nám môže nezanedbateľnou mierou pomôcť pri boji s reumatickými ochoreniami, ktoré sú často spojené so zápalmi, a to bez vedľajších účinkov, ako to popisujem vyššie.
Ale to je predsa úžasné, nie?
Ešte viac ako čaj pomáhajú extrakty s pŕhľavy, ktoré dnes dostanete kúpiť v lekárni alebo v e-shopoch.

Pŕhľava má aj ďalšie zaujímavé vlastnosti, ale vzhľadom na menšie množstvo a obmedzenú biologickú dostupnosť viacerých látok v nej, často popisované účinky, napr. pri anémii, s veľkou pravdepodobnosťou nie sú reálne.
Takže pŕhľava nebude dobre slúžiť ako ich primárny zdroj, ale látok (vitamínov, minerálov, vláknina) je v nej viacero, a preto napr. šalát so žihľava ako doplnok ku jedlu môže znamenať zdravé osvieženie nášho jedálnička.

Osobitnou kapitolou je dávkovanie pŕhľavy a extraktov z nej, zber, sušenie a skladovanie pŕhľavy, niekedy si možno o tom povieme viac.

V prípade chorôb a užívaní najmä protizápalových liekov sa o vhodnosti produktov z pŕhľavy určite poraďte s ošetrujúcim lekárom.
Nehľadajme v pŕhľave všemocnú pomoc, ale nájdime v nej odkaz našich predkov, ktorí boli natoľko múdri a všímaví, že bez vedeckého poznania fungovania látok v pŕhľave si vedeli pomôcť pri určitých ochoreniach. Tento odkaz má pre nás dodnes reálny prínos.

Aj za to si zaslúžia naše mamy a staré mamy úctu a obdiv.

**
Pozrite si úvodný článok ku tejto téme a ďalšie príbuzné články.

Niekedy sa mi zdá, že žijeme uprostred pomyselného matrixu, v ktorom sa pomaly stiera hranica medzi skutočnosťou a predstavami. K tomu podstatnou mierou prispievajú informácie, ktoré sa na nás valia z každej strany.

Vo výžive nie je tomu inak.

Zaručené recepty a výživové doplnky sľubujú v priebehu niekoľkých dní odstránenie chorôb, ktoré nás sužujú dlhé roky.
Veda nám však dáva nástroje, ako vyčleniť z týchto sľubov zrniečka pravdy a potom s väčšou pravdepodobnosť nám môžu pomôcť pri zlepšení zdravia.
K tomu treba niekedy tiež pripočítať osobné skúsenosti.
Vedci však miestami zašli tak ďaleko, že dávne skúsenosti našich mám a starých mám v oblasti stravy a zdravia môžu byť z vedeckého hľadiska prijímané s nedôverou, dokonca až s úplným odmietnutím.
Ako najčastejší argument sa môže javiť fakt, že na potraviny a recepty našich predkov nie je dostatok vedeckých dôkazov, klinických štúdií, v ktorých by sa podľa dohodnutých pravidiel veci skúmali a potom vecne zhodnotili. Pritom je však na druhej strane zaujímavé, že moderná veda skúma aj potraviny a viacero látok, ktoré sa v nich nachádzajú.
Takáto veda je ľudstvu však k dispozícii niekoľko desiatok rokov.
A čo dovtedy? Ako ľudia žili, ako sa stravovali? Bolo všetko len pokus-omyl, alebo boli k dispozícii skúsenosti a postupy, ktoré zvyšovali šancu na zlepšenie či udržanie zdravia, fyzickej výkonnosti? Veď napokon naši predkovia tvrdo pracovali na poliach, okolo gazdovstva a v lese takmer každý deň.

V nasledujúcich príbehoch vám ponúknem cez prizmu mojich osobných zážitkov, najmä z raného detstva, spojenie dvoch svetov – skúsenosti našich predkov a vedecký svet.
Vyberiem niekoľko známych potravín, jedál a bylín, ktoré popíšem v duchu náuky o výžive a príbuzných oblastí.

Tieto príbehy budú aj mojím poďakovaním spojeným s obdivom k múdrosti našich predkov.

Chlieb náš každodenný